MALCOV, BARDEJOV. Pred dverami je opretá matrac, do miestnosti sa nezmestí. Rodina Štefanovcov,  býva v chatrči tretí týždeň. Matrac každý večer prinesú do izby a ráno položia pred chatrč.  Matrac je na niektorých miestach otrhaná a  špinavá od prachu i blata. Keď prší a navlhne, spí sa na zemi. Rómska osada v Malcove pri Bardejove zažila koncom marca najhorší požiar, aký si miestni pamätajú. 

Štefanovci sú jedna z osemnástich rodín, ktorých rozsiahly požiar z konca marca pripravil o strechu nad hlavou. Za pol hodinu ostalo bez domova 97 Rómov. Odvtedy bývajú deviati v jednej miestnosti, ktorá je kuchyňou, spálňou, kúpeľňou aj obývačkou zároveň.

V  izbe sa nachádza stará kuchynská linka, malá chladnička, pec na drevo, lavór s vodou,  dve postele a v kúte do komína poskladaných jedenásť paplónov a vankúšov. Počas dňa sú takmer všetci vonku, spolu by sa do miestnosti nezmestili.

Najviac ich teší, že sa postupne otepľuje. Nemusia vonku mrznúť. Chlapci a muži cez noc spia na zemi, ženy a dievčatá na dvoch posteliach. Kúri sa drevom na starej peci. Predtým žili v dome so štyrmi izbami, doma im zhoreli všetko oblečenie, doklady, hračky – všetko.

„Mám šťastie, že syn a dcéra už nechodia do školy, on má devätnásť rokov a dievča sedemnásť,“ utešuje samú seba Darina Štefanová (49). Obaja najstarší súrodenci sú dnes nezamestnaní. Štefancová  si robí hlavne starosti, v čom budú jej  mladšie deti chodiť do školy, kde si dajú učebnice, ako zaplatí zošity.

Za necelú pol hodinu ľahlo v Malcove popolom jedenásť domov.  Všetky domy boli postavené v tesnej blízkosti a z dreva. Sotva sa popri nich dalo prechádzať. Príčinou požiaru bola iskra z komína. Domy boli na cudzích pozemkov vybudované bez povolenia. Miestni Rómovia tvrdia, že to  zasiahlo práve rodiny, ktoré sa snažili odčleniť od osadníkov v chatrčiach.

Darina Štefanová ukazuje, kde ukladajú počas dňa posteľ. 

V jednej miestnosti sa tlačí niekoľko rodín.

 

Do bytov nemôžu

Starosta obce Stanislav Gernát (Náš kraj) ponúkol krátko po tragédií rodinám náhradné ubytovanie a stany, ale nič z toho sa nesplnilo. Desiatky ľudí dodnes žijú v podmienkach ako z ranného stredoveku. V Malcove žije vyše 360 Rómov a tvoria takmer tretinu celkové počtu obyvateľov obce, spolužitie bolo bez konfliktov. Obec neďaleko poľských hraníc pôsobí pokojným dojmom. Je čista, tichá, Rómovia žijú v obci aj v osade. Keď horelo v osade, pomocnú ruku podala aj majorita.

„Celá dedina prišla pomáhať do osady, starosta tu bol do rána,“ hovorí ďalšia obyvateľka osady obyvateľka Renata Bilá, ktorá tam pracuje ako asistentka osvety zdravia v Národnom projekte Zdravé komunity, ktorý podporila Európska únia. Rodenú Malcovčanku solidarita ostatných dedinčanov prekvapila. Nič podobné ešte nezažila.

Pomoc do Malcova na druhý deň priniesli aj kolegovia Renáty z projektu Zdravé komunít, ktorý zároveň aj komunikovali so starostom a spísali mu, ktorá rodina potrebuje aké lieky a čo sú urgentné problémy.

O tom, ako sa rozdeľuje pomoc, sme sa chceli rozprávať aj s terénnou sociálnou pracovníčkou Monikou Petrekovou, ktorá do osady denne dochádza z dediny. Stretli sme ju až pri obchode s potravinami, odpovedať na naše otázky odmietla. „Obráťte sa na starostu, dohodli sme sa, že bude hovoriť iba on,“ odkázala nám Petreková z auta a odišla. 

„Po požiari tam každý deň chodila voziť teplé jedlo, potraviny, lieky oblečenie, obuv, náradie. Jazdila do osady s vlastným autom na vlastné náklady,“ opísal humanitárnu  pomoc starosta Gernát.

Krátko po tragédií sľúbil rodinám aj dočasné náhradné bývanie. „Stany bola alternatíva, ktorá zišla, lebo sa rodiny ubytovali u svojich príbuzných. Náhradné bývanie sa rieši, ale je to proces, ktorý netrvá deň alebo dva,“ tvrdí starosta. Podľa jeho slov obec nevlastní pozemky, kde by mohli prípadne umiestniť unimobunky.

V Malcove pritom majú voľné sociálne byty, ani do nich nemôžu rodiny ubytovať dočasne. „Obec má vypracovaný plán na krízové ubytovania, sú to telocvične, školská jedáleň, kultúrny dom,“ vysvetľuje Gernát. Zdôraznil, že rodiny, ktorým zhoreli domy, nespĺňajú podmienky, aby mohli byť umiestnení v sociálnych bytoch aspoň dočasne.

 

 

Tam, kde boli domy, je dnes iba zemina.

 

Zbierka v škole

„Niektorí si nosia učebnice v taškách, iné v igelitkách,“ opisuje Viera Džundová, riaditeľka Základnej školy v Malcove.  Škola je spádovou pre celú oblasť, chodia do nej aj detí o okolitých dedín – prevažne rómske.

Každé ráno ju navštívi 323 rómskych žiakov a 120 detí z majority Džundová tvrdí, že s väčšinou problémy nie sú. I tak majú v Malcove jedenásť špeciálnych tried, ktoré navštevujú rómski žiaci. Od piateho až po deviaty ročník.

V škole pôsobia aj štyria asistenti učiteľov, ktorí pomáhajú rómskym deťom pri výučbe. „Celý pedagogický zbor aj ostatní zamestnanci školy urobili po požiari zbierku a na pomoc rodinám sme vyzbierali dvesto eur,“ hrdo hovorí riaditeľka.

„Bol to strašný pohľad, ale prekvapilo ma, ako boli deti ticho, nikto neplakal,“ hovorí riaditeľka. Po príchode do osady stretla jedného žiaka z prvého stupňa ako uteká so škatuľou.  Spýtala sa ho, ktoré domy horia horia. „ Aj náš, aj náš,“ odpovedal jej a utekal preč.

 

Požiar v Malcove. Foto Renata Bilá.

 

Jedna miestnosť vydržala

Šťastie v nešťastí mala aj vzdialená príbuzná rodiny z chatrče na druhej strane potoka Monika Štefanová (34). Zatiaľ čo kúpeľňa, kuchyňa, obývačka  zhoreli, spálňa nie. Pred rokmi ju primurovali k inak drevenému domu. Matka siedmich detí býva spolu s manželom, nevestou a vnučkou v dvoch miestnostiach. Jedna miestnosť je na prízemí a po vratkých schodoch sa ide na poschodie do spálne.

Najstarší syn má osemnásť rokov  a najmladšia dcéra bude mať šesť rokov. Štefanová, ktorá nevidí dobre na jedno oko, pracovala zatiaľ iba na aktivačných prácach. Riadne zamestnaná nikdy nebola. Na otázku, ako dnes žijú si iba hlboko povzdychne a rukami ukáže na izbu.

Oproti chatrčiam ale izba vyzerá vo výrazne lepšom stave. Nepáchne, je v nej poriadok. Jednolôžková postel, lavór s vodou, malá chladnička a skriňa. Na poschodí sú tri postele a  televízia.

„Nedá sa takto žiť, ale neviem, čo budeme robiť,“ hovorí zúfalá Rómka. Ukazuje nám pritom, ako sa umývajú pri vchodových dverách. „Záchod nemáme, iba vonku,“ dodáva zahanbene. „Ani sme nevedeli, čo sa deje, iba nevesta pribehla do kuchyne, že nám horí strecha,“ spomína Štefánová. Zhorená kuchynská linka je dodnes postavená pred domom.

„Vlani som si ju kúpila, je mi ľúto ju vyhodiť,“ skúša sa pousmiať. Požiar v osade považuje za najhoršiu katastrofu, doteraz mali iba menšie záplavy, keď sa potok vylial. Pri  vstupe do osady je budova dobrovoľných hasičov. I keď boli dobrovoľníci pri požiari ako prví, museli čakať na profesionálnych kolegov zo sedemnásť kilometrov vzdialeného Bardejova. Nemali dostatok vody, ani tlak, aby ju čerpali z potoka.

 

Rodine Moniky Štefanovej ostala pre život iba jedna miestnosť.

 

Azyl na stavbe

Na začiatku osady vidieť rozostavaný jednoposchodový dom, z opačného konca hrá postarší Róm hrá na harmoniku, o ulicu ďalej sa snaží skupinka mužov skrotiť koňa. V izbe sedí zrútená matka troch dospievajúcich dievčat. Pri požiar prišla o všetko, odvtedy berie lieky na upokojenie. Dievčatá sa za podmienky, v ktorých žijú hanbia.

„Neviem, ani čo sa presne stalo, iba nám zrazu búchali na dvere a rýchlo utiekli,“ potichu šeptá Gabriela Čechová. Do Malcova sa od osudového dňa vrátila až dvoch týždňov. Dovtedy žila u sestry.

„Neviem, ako budú chodiť do školy, topánky aj oblečenie zhorelo,“ premýšľa nahlas. Bez manžela, práce a  domova má mesačný príjem zo sociálnej podpory necelých sto eur. Vybavenie nových dokladov ju s poplatkami vyjde na sedemdesiat eur. Inak jej nevyplatia ani dávky.

V dome dnes žije spolu s ďalšími 19 ľuďmi, ubytovali ich vzdialení príbuzní. Na tehlách domu nie je omietka, izolácia strechy visí do izby, vo väčšine miestnosti chýbajú dvere a v čelom dome podlaha.

Dnes tam mali pracovať stále robotníci, miesto toho sa z nich stal provizórny azylový dom. „Museli sme i pomôcť, nemali, kde ísť,“ hovorí Ľubica Bilá. Spolu s manželom sa tešili, že na jeseň budú bývať vo vlastnom. Sťahovanie zatiaľ odložili najmenej o rok.

 

Rodiny po požiari ubytovala vo svojom rozostavanom dome aj Ľubica Bilá (na snímke).

 

 

 

Text a foto: Rudolf Sivý, Zdravé komunity

Text bol publikovaný 1. mája 2015 aj na spravodajskom portáli www.dennikn.sk.