Od detstva videl, že ak chce človek niečo dokázať, musí na sebe pracovať. Rodičia mu boli príkladom, pracovali ťažko a k ľuďom boli čestní. Albín sa narodil v roku 1974 v Bardejove.

Jeho rodičia sú podľa jeho slov jednoduchí ľudia z chudobných pomerov. Vzali sa mladí. Otec pracoval ako murár od pätnástich rokov takmer do dôchodku.

Biely v osade

Mama tiež začínala s prácou veľmi skoro. Pracovala pri zameriavaní ciest, neskôr ako šička, a ako mnoho žien z komunity pracovala dlhé roky v lese. Vychovala päť detí, najstarší, Albín, dostal pre Róma nezvyčajné meno – biely.

„Žili sme v chatrči, ktorú otec postavil. Mala iba dve izby, ale boli útulné a čisté. Mama však nechcela, aby sme vyrastali v chatrči. S otcom sa rozhodli, že si kúpia pozemok a za pomoci rodiny postavili dom.“

Obdobie štúdií opisuje Albín takto: „Škola bola jednou z niekoľkých mét, ktoré pre nás musela mama vybojovať. Prvé boje zažila, keď nás chcela zapísať do materskej škôlky.“

V tom čase mali rómske deti čisto rómsku škôlku, ktorá bola vzdialená od ich domu asi dva kilometre. Mama sa rozhodla, že vybaví prestup do nerómskej škôlky, ktorá bola bližšie pri jej pracovisku. „V tom čase tam nechodilo žiadne rómske dieťa a dosiahnuť, aby sme my boli prví, bolo veľmi ťažké.“

Albín spolu s bratom boli prví Rómovia, ktorí do nej začali chodiť. „Nemali sme to ľahké, bolo to nové prostredie a museli sme sa snažiť, aby sme zvládali nové veci, ale aj pohľady, narážky a správanie detí. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sme všetkým dokázali, že sme ako iní a rovnako dobrí.“ 

Vojak, traktorista, opravár

Ani na základnej škole to nebolo lepšie, opäť museli dokazovať, že chcú niekam patriť, byť súčasťou triedy, skupiny alebo krúžku. Ako dieťa chcel byť Albín vojakom.

Páčila sa mu uniforma a hrdinstvá vojakov v ruských vojnových filmoch. Ďalším z detských snov bolo stať sa traktoristom a opravárom televízorov.

Prvé dva sny sa mu sčasti splnili. Ako študent nastúpil na lesnícky odbor, kde mohol jazdiť na traktore a vojenskú službu absolvoval v Michalovciach. Opravárom televízorov sa nakoniec nestal. Keď ukončil lesnícku školu, hlásil sa na maturitný odbor do Bijacoviec, no neprijali ho.

V tridsiatke na škole

Bolo to veľké sklamanie, ale po niekoľkých rokoch skúsil šťastie znova a podarilo sa mu dostať na Sigord, kde predtým ukončil trojročné učilište.

Po dvoch rokoch externého štúdia, kombinovaného s prácou, získal maturitné vysvedčenie. Hneď na to ho prijali na Vysokú školu sv. Alžbety v Bratislave s detašovaním pracoviskom v Bardejove.

„V tom čase som mal 32 rokov a už som nepočítal s tým, že budem niekedy študovať, ešte k tomu na vysokej škole.“

Študoval odbor sociálna práca a popritom aj pracoval ako asistent terénnej sociálnej práce v Bardejove. Albínova manželka pracovala v miestnom bare a on ju po príchode z prvej práce striedal. Tento spôsob života trval tri roky a opisuje ich ako veľmi ťažké.

„Po práci, ktorú som niekedy končil o polnoci, som prišiel domov a začal sa pripravovať na skúšku do školy. Boli chvíle, keď som s tým chcel skončiť, ale bola pri mne moja manželka, ktorá ma stále povzbudzovala, aby som sa nevzdával. Som jej za to za nesmierne vďačný. Aj moji rodičia, súrodenci, susedia, známi a kolegovia z práce mi verili a podporovali ma. Vraveli mi, že ak dokončím vysokú, budem hrdý a nikto mi to už nevezme. Manželka raz počula, ako sa deti rozprávajú, že chodím na vysokú školu, aby sme sa mali lepšie, že to robím, aby som mohol získať lepšiu prácu a aj oni to chcú dokázať, aby som na nich mohol byť hrdý.“ Dojalo ho to k slzám.

Albín napokon úspešne pôsobil aj na vedúcich pozíciách a prácu považuje za veľmi dôležitú. No aj v tejto oblasti sa musel popasovať s nedôverou a predsudkami. Pri hľadaní zamestnania mal počas telefonického rozhovoru prácu prisľúbenú, ale pri osobnom kontakte už bolo pracovné miesto „obsadené“. 

Navzájom si pomáhať

Keď pôsobil na pozícii manažéra v agentúre práce, bývala situácia podobná.

„Musel som horlivo presviedčať zamestnávateľov, aby boli ochotní zamestnať našich klientov. Po telefonickom rozhovore bolo najprv všetko dohodnuté, ale pri osobnom stretnutí sa zarazili, že komunikujú s Rómom a dôveryhodnosť našej agentúry ihneď klesla.

Trvalo dlho, kým sa mi podarilo prelomiť bariéry.“ Práca koordinátora asistentov osvety zdravia, ktorú momentálne vykonáva, Albína napĺňa. Vďaka nej je bližšie k ľuďom, ktorí si nevedia poradi, a teší ho, keď im môže pomôcť.

„Je potrebné akceptovať druhých, navzájom si pomáhať, mať ľudí rád a byť obyčajným človekom. Ak toto budeme dodržiavať, máme šancu byť v tejto spoločnosti akceptovaní a úspešní.“

Albín to skúšal aj v politike, ale v posledných parlamentných voľbách neuspel.

 

Autor: Zuzana Pálošová
Foto: Jana Čavojská
 

Text bol publikovaný v mesačníku Nota Bene (máj 2014)